Peter po prebudení

BUCH! V momente som bol hore. Hľadal som debila, ktorý dokáže spôsobiť taký neskutočný hluk. Nič a nikoho nevidím. Pozriem dole, čo to vlastne poadlo na zem...V tom som sa musel usmiat. Na zemi sedela baba, ktorá sa ešte pred chvíľou so mnou delila o moju posteľ.

Tvár už mala poriadne červenú. Chabým úsmevom sa snažila zakryť svoj nepríjemný a neistý pocit, ktorý ju určite zvieral. Zadíval som sa... Nie, skôr som na ňu poriadne čumel. Nemohol som sa odtiahnuť od jej tela. Najmä časť poniže krku mi extrémne priťahovala pohľad.

Chvela sa. Na rukách už mala zimomriavky. Zdurili sa jej bradavky. Mať tak teraz jednu z nich v ústach.

Kým som sa ja kochal jej nahotou, ona sa chaoticky prehrabávala vo veciach na zemi. Idem jej pomôcť. Až keď ku mne opäť nasmerovala svoj pohľad zistil som, ako je nebezpečne blízko. Vydýchla a vzduch, ktorý ešte pred chvíľou prebýval v jej tele koloval okolo mňa. Aj ja som v noci prebýval v jej tele. Asi. Prečo si nespomínam, aké to bolo?

Mali sme sex? Bola to len obyčajná súlož, alebo sme to obaja chceli natoľko, že sa z toho stalo niečo viac? Robili sme to v sprche? Hm... Vedel by som si to tam s ňou predstaviť. Kvapky teplej vody putujú po jej rozpálenom tele. Dotýkajú sa jej vlasov...Tváre... Hladia viečka... Zastavia sa až na perách... Tak ako ja... Rukami objímam jej ramená, kým moje pery hltajú tie jej.

V tele mi vybuchujú malé granáty túžby... Kričia, búchajú, chcú sa jej zmocniť. Ona sa nebráni. Opätuje všetko. Z každého jej pohybu viem, že túži po mne rovnako ako ja po nej...Skúšam, či je všetko v poriadku. Moje prsty sa v nej pohybujú ako malý priekumníci. Vzdychá potichu, akoby sa bála, že nás niekto bude počuť. Cítim sa ako v puberte, keď som sa obával, či nás nenachytajú rodičia.

Je taká mladá. Čo tu vôbec robí so mnou? Hladí ma po vlasoch a ja pridávam. Prsty sa v nej pohybujú stále rýchlejšie. Kvapky vody jej zastávajú na bradavkách. Jedno beriem do úst a hrám sa s ňou. Zrazu schytí moju ruku a vyťahuje ju zo seby. Čo to robí? Ublížlil som jej? Berie ho do ruky a dáva si ho dnu. Chvíľu mi trvalo, kým som sa z toho spamätal. Nedá mi neusmiať sa. Opiera sa o stenu a nohami objíma moje boky.

Vynášam ju zo sprchy. Položím ju na stolík. Tu s ňou môžem robiť, čo len chcem. Telo sa jej prehýba vo vzrušení. Hmm... pačí sa jej to. A mne tiež. Dovediem ju k vrecholu.

Kto vie či mal niekto z nás vrchol? Už som naspäť v miestnosti, kde jej pomáham nájsť oblečenie. Najradšej by som bol, keby žiadne nenašla.

„Ahoj,“ musel som niečo povedať. Teraz snáď nepadne jej pohľad na môjho stojaceho vojaka v poli.

„Ahoj.“ To bolo všetko, čo povedala.

Ráno u Martiny

Hmmm... rána sú hnusné. Krajšie sa to povedať nedá. Človek ešte ani neotvorí oči a už vie, že deň nebude pekný. Šmátram po mobile. Hlava ma bolí. Príšerne. Víno a vodka nie je dobrá kombinácia. Kedy sa už človek poučí? Ak hovorí matka, v mojom veku by som už konečne mala dostať rozum. Veď mi to ani nechutí.

Ešte stále nemôžem nájsť mobil. Zrazu zaznelo hlasné Vertigo. Nepamätám si, že by som si niekedy túto melódiu nastavovala. Rýchlo som to zrušila. Ten zvuk mi rezal bubienky. Otvorila som oči. A to som nemala. Prvý pohľad mi privodil srdcový kolaps. V ruke držím telefón, ktorý však nie je môj... Ležím na posteli, ktorá nie je moja... Som v byte, ktorý ani v najmenšom nepripomína ten môj...

V hlave súperia dve otázky:

1. Kde som????
2. A kto to vedľa mňa leží???

Vezmem si veci. Vypadnem odtiaľto. Nikdy ho už neuvidím. Pomaly, potichu vstávam z postele. Len muž môže mať vodnú posteľ. Sa divím, že som z toho netyčkovala. Nie, nedivím, dúfam v to.

Asi som nebola včera na tom až tak zle. Je celkom zlatý... vždy som bola na brunetov. Ale tento... je... nooo...AU!!!

Zrazu som sa ocitla na zemi. Môj pád sa nezaobišiel bez rachotu. Spolu so mnou boli na zemi aj dve stoličky a všetko oblečenie, čo na nich bolo.

Pri tom šoku som úplne zabudla na chlapa ležiaceho na posteli. Obzrela som sa. Krásne neznámy už sedel a premeriaval si ma od mojich očí až po posledný kúsok môjho nahého tela. Bol to divný pohľad. Bála som sa. Rýchlo som hrabala v kope oblečenia a hľadala svoje veci.

To je trapas. Ani neviem ako sa volá.

„Ahoj.“

Prvý prelomil ťažké ticho.

„Ahoj,“ povedala som neisto so sileným úsmevom.

Ráno u Ivany

Najkritickejšia časť dňa je ráno. Človek sa musí prinútiť vstať z vyhriatej postele, obliecť si šaty, ktoré všade tlačia a ísť do práce. Ale omnoho horšie sú rána, kedy sa máte budiť vedľa milovanej osoby.

Ale nebudíte sa. Keď ste sám. Alebo sama.

Rukou objímam niečo chladné. Na niečom čo sa nepohybuje hore a dole. Mám dve možnosti:

A: Mám ruku na mŕtvom Petrovi

B: Mám ruku na mŕtvom vankúši

Ak je správna odpoveď B, tak v blízkej budúcnosti bude platiť aj odpoveď A. Ak tu totiž nie je asi si moc dlho nepožije.

Všimol si už niekedy niekto, že ráno je myšlienka na vraždu až nebezpečne príťažlivá?

Snažím sa bez bolestného otvorenia očí spoznať pravdu tohto sveta, a tak ďalej šmátram po posteli.

Ruky – nikde. Nohy – nikde. Asi zo mňa naozaj bude vrah/yňa. Ten osud je niekedy nozaj krutý. Najmä k Petrovi.

Beriem telefón. Volám posledné volané číslo. Prikladadám mobil k uchu.

Zvoní. A ešte raz. Zrazu počujem známy hlas volajúceho: „Peter. Nie som tu. NE – OTRA- VUJ!“

Zrušil ma. Tak toto je už vrchol.

Hm... vrchol. Ten som už veľmi dlho nemala. Smutné. Nikto nič za teba v dnešnej dobe neurobí. Všetko si človek musí urobiť sám.

Petrove ráno

S námahou nadvihujem očné viečko. Hneď ho vraciam na pôvodné miesto. Toľko svetla oku nerobí dobre. Snažím sa nahmatať hodinky. Nikdy by ma nenapadlo, že naslepo to môže byť také zložité. Mám ich!!!

A je tu druhý pokus! Opatrne sa pokúšam rozlepiť oči. Je to lepšie. Začínajú si zvykať na svetlo... Rozhliadam sa.

Všetko je tak ako vždy. Okno bez záclon. Stolička uprostred izby. Oblečenie všade, len nie v skrini. Ale jedna vec pôsobí ako rušivý element v tomto rozhovore medzi mnou a touto izbou.

Zrazu sa element pohol. Mal blond vlasy. Vpíjali sa do hladkej hebkej pokožky na chrbte. Zrazu sa pohol. Obrátil sa tvárou ku mne. Uvidel som jeho telo. Už to nebol element. Elementy také prsia nemávajú. Bola to mladá, krásna žena. Úplne nahá.

Zrazu ma prepadlo neskutočné množstvo otázok. Čo teraz? Čo robiť? Zobudiť ju? Utiecť? Počkať kým vstane? Urobiť raňajky? Raňajky? Hm... znie to tak idylicky. Raňajky. Jednoznačne dnešný favorit.

Postavil som sa z postele. Za okamih som si však sadol naspäť. Príšerná bolesť hlavy ma premohla. Bola silnejšia ako ja. Určite sa nič nestane, ak si ešte chvíľočku pospím. Zavrel som oči. Bol to ten najkrajší pocit. Jedinečný. Nerušiteľný. Ak by vedľa vybuchla bomba, bolo by mi to jedno. Hlavne aby som mohol pokojne ležať.

Ale ani 1000 bômb nenahradí jednu neznámu, ktorá vám holými prsníkmi masíruje lopatky. A pritom nežne dýcha na šiju. V hlave mi vrie. Mám ju vyhodiť z bytu? Zoznámiť sa s ňou? Alebo ju mám bez slova pomilovať? Škoda, že minca má len dve strany...

Najlepšia rekalma alebo za 11 korún z Bieleho Potoka na Podsuchú?

Obyvatelia ružomberskej mestskej časti Biely Potok (ľudovo Belania), budú môcť cestovať v prímestskej autobusovej doprave v smere na Podsuchú za paušálny poplatok 11 Sk. „Na základe rokovaní s predstaviteľmi ružomberskej SAD, sme umožnili občanom Bieleho Potoka cestovať v prímestskej autobusovej doprave za cenu prepravy v Mestskej autobusovej doprave, teda 11 Sk. Ľudia z Bieleh Potoka dostanú tzv. dopravné karty, na základe ktorých budú môcť cestovať aj v prímestských linkách v smere na Podsuchú z Bieleho Potoka za 11 Sk.“ vysvetlil Vladimír Lajčiak, ružomberský viceprimátor.

Autobusové spoje MAD, ktoré premávajú na Podsuchú, boli už niekoľkokrát redukované. Ak chceli ľudia z Bieleho Potoka využiť pri ceste na Podsuchú prímestskú autobusovú linku, zaplatili aj 18 korún (11 je cena prepravného v MAD). Na tento nedostatok poukázali ľudia počas stretnutia s vedením mesta uplynulý týždeň v Bielom Potoku. „Cestovné 11 Sk v prímestských linkách na základe kariet v smere na Podsuchú však bude platiť výlučne pre obyvateľov Bieleho Potoka,“ podotkol v tejto súvislosti V. Lajčiak.

Tento článok (doslovne) bol uverejnený v dvojtýždenníku Ružomberský hlas. Po jeho prečítaní som mala pocit ako keď som po tisíci krát videla reklamu na Smint. Jednoducho „No Smint. No kiss.“ No dnes to je „No Biely Potok. No 11 Sk do Podsuchej.“

“S kapelou dozrieva aj fanklub”

Prvý krát sa do povedomia divákov dostali piesňou Kristínka, nasledovyli hity ako Žily, Prvá, Čím to je… Dnes už majú na svojom konte 5 cd-čiek a minulý rok pribudlo aj DVD z ich koncertu v Prahe. Aj napriek tomu, že v svojej histórii nezískali Zlatého slávika sa táto košická skupina teší veľkej obľube na Slovensku aj v Čechách. Ak sa chcete dozvedieť o kapele No name viac možno vám pomôže Igor Timko.

Ako hodnotíte hudobnú situáciu na Slovensku?
Nehodnotím, pretože to nemá zmysel. Každá kapela má svoj vlastný
život,svoje problémy a my sme na strane tvorby . Nech hodnotia tí,
ktorí si dali to právo:-)

Ste jedna z mála slovenských skupín, ktorá sa ujala aj v Čechách. Ako ste si získalli take množstvo fanúšikov?

Došli sme tam, odpálili jeden zo svojich koncertov a v priebehu týždňa sa naša pieseň stala druhou najhranejšou v českých rádiách.

Je medzi českou a slovenskou hudobnou scénou mnoho rozdielov?

V Čechách je raz toľko možností hrať a pôsobiť. Je to raz taká veľká
krajina a kúpna sila je tam vraj až 3,5 krát väčšia , takže je snom
každého slovenského muzikanta prerazit do Čiech.

Cítite rozdiel medzi koncertami v Čechách a na Slovensku?

Pravdaže. V Čechách a na Morave sú poslucháči trochu iní jako u nás. Nie horší ani nie lepší ,jednoducho iní. Rozdiely badať aj u nás. Napríklad v Zvolene reagujú ľudia inak jako v Humennom, alebo Orava je iná jako Gemer. Je to spôsobené mentalitou daného kraja. Niekde sú ľudia iskrivejší, niekde zas uvážlivejší. A tak potom vyzerá aj samotný koncet.

V ktorom meste najradšej hráte?

Asi doma v Košiciach, ale len preto, že je jasné, že sme doma a že nebudeme opäť spať mimo.

Naučili ste na koncertoch niečo nové, viac porozumieť fanúšikom, zistiť na čo viac reagujú?
Každá nová kapela sa učí žiť v spoločenstve tohoto kolobehu a
tak isto sú aj rôzni fanúšikovia. Popísal by som to asi, tak že s kapelou dozrieva aj fanklub a opačne. Je to ako manželstvo:-)

Čo nesmie chýbať na dobrom koncerte?
kapela a trocha svetla:-)

Pod koncertom si predstavujete uvoľnenie alebo únavu?
To je ťažko povedať, pretože po koncerte sme väčšinou tak nabudení,
že vás ani len nenapadne ísť spať, no o dve hodiny neskôr sa vám
nechce ani vyzliecť od únavy. Takže asi všetkov jednom.

Ako najradšej relaxujete?

Milujem kontakt s prírodou. Patríme k nej a ona k nám, a momenty, keď si to užívam sú
pre mňa vzácne.

Keď ste doma počúvate svoje piesne?

Nie. Napočúvame sa ich dosť, keď ich interpretujeme počas koncertov. Tento rok ich bude cez 140, takže predstava, že by sme okrem toho ešte mali sami seba počúvať je brutálna.

Ktorú pieseň zo svojho repertoáru máte najradšej?

Nie je možné sa rozhodnúť len pre jednu. Každá z piesní hovorí o niečom inom, zaznamenáva isté obdobia a procesy našich životov, takže z každého obdobia by som niečo označil jako naj.

Čo musí mať song, aby ste ho považovali za dobrý?
Emóciu.

Kde najviac čerpáte energiu a inšpiráciu pri tvorbe svojej hudby?
V rečiach ľudí, v živote samom, fantázii a ešte veľa iného

Kto má u vás na starosti texty, hudbu a klipy?

To je veľmi ťažké zhrnúť, keďže všetci hovoria do všetkého. Zúčstňujeme sa aj pri príprave klipu a texty si korigujeme počas prípravy albumu. No a na muzike sa maká na skúškach v skúšobni.

Ako vznikajú booklety na vaše cd? navrhujete si ich sami, ale máte grafika?
Už päť rokov spolupracujeme s grafikom menom Vlado Korček. Je to
taká konzultačno - uletená debata. Rešpektujeme sa navzájom a vždy sa
dohodneme.

Poslednou dobou sú "in" projekty, kde spolupracujú viaceré
celebrity z hudobnej scény, chystáte sa tiež na niečo podobné?
Nie. Mal so skúsenosť s G8 a stačilo.

Zmenili sa vzťahy v skupine, po tom ak si nektorí členovia založili rodiny?

Áno. Už je v nej menej slobodnýchJ Podľa mňa by sa mali ľudia vedieť dohodnúť vždy a za každých okolností. Takáto vec by nemala v komunikácii nijako brániť, skôr si myslím, že fakt, že máme založené rodiny už viacerí, nás môže opäť len a len zomknúť.

V októbri 2006 vám vyšli nové dvd a cd, ako prebiehali prípravy?

Je to naše prvé dvd a je z Prahy, zároveň vyšiel aj náš prvý dvoj album z tohto koncertu. Je to v podstate nepostrihaný záznam posledného koncertu z No Name Tour 2006.
30.10. sme tieto dve novinky pokrstili v Prahe. Normálne – radové albumy krstíme v troch mestách, teda v rodných Košiciach , v Bratislave a v Prahe. Keďže tento album sa volá „Live in Prague“ je logické, že sme ho krstili len v Prahe.

Ak by ste mali svoju hudbu charakterizovať jedným slovom, prívlastkom, aké by to bolo?
Naša a jedinečná.

foto: No name.sk

VLASY

Jeden vlas za druhým padá do mojej rozospatej tváre. Prvý pohládza oči, také modré a také smutné. Neviem, ktorá vlastnosť je viac zasiahnutá. Otvárajú okno do duše. Je v nej tak, ako v očiach mnoho smútku, bolesti a nezodpovedaných otázok. Ale oči nevedia kričat a duša tiež nie.

Pramienok vlasov mi prešiel po líci. Cítim ako sa s ním hrá. S malými vráskami, ktoré ho privítali. Vrásočky jedna vedľa druhej pričupené pri očiach, ústach a aj pri nose. Dnes už nik nerozozná, či ich vytvorili okamihy radosti alebo strastí. Či vznikli pod slzami alebo smiechom. Ale už na tom nezáleží sú tam, a nič na svete to nezmení.

Posledné osamotené vlasy spadli z copu a našli si miesto, časť tváre, ktorá môže všetko zmeniť.... Ale prečo ??? Aký by to malo význam???? Zmenilo by sa niečo???? Boli by ostatní šťastnejší? Mali by z toho radosť oči? Nos? Alebo tie drobné vrásky? Nie.

Ústa tak často menia a tak často sú bezmocné. Vedia potešit aj zarmútitť... Klamať, podvádzať, zničiť život ale oproti tomu jedno malé áno môže niekomu vytvoriť krásny deň alebo aspoň okamih.... čo je teda na svete mocnejsie než ony????

.......

TMA

LEN ČIERNA TMA,

A TY A JA...

LEŽÍME TU

SCHOVÁVAME NAHOTU

PLÁŠŤOM NOCI

BEZ POMOCI....

Nad tým všetkým len vták letel a slnko odchádzalo spať

Kto by nebojoval za svoju najdrahšiu...

Ráno som sa zobudil a vedel som, že dnes je deň D. Prišiel čas vysporiadať sa s nebezpečenstvom a neúspechom. Je predo mnou posledná šanca, a tú treba chytiť a snažiť sa splniť si sen. A tak som sa obliekol a pobral sa naproti výzve, ktorá sa mi smiala do očí.

Túlal som sa pol dňa. Hľadal som ju všade. Navštívil som jej známych, rodinu a prtiateľov, ale ona sa mi skrývala... Možno je v nebezpečenstve, pomyslel som si. Čo ak sa jej niečo stalo. Bol som v koncoch. Nevedel som, čo urobiť skôr.V duchu som sa ubezpečoval, že je v poriadku, keď to prišlo...

Zbadal som ju... Bol to len jeden letmý pohľad, ktorý mi stačil na to, aby som zistil, že ona je tá pravá. Podišiel som bližšie. Stále som nemohol uveriť, že sa to stalo, že som ju našiel, že je tak blízko... Už bola na dosah ruky a v tom som zistil, prečo sa mi neozývala. Prečo bola schovaná tak ďaleko. Nebola tam totiž dobrovoľne.

Okolo nej bol obtočený už niekto iný. Takmer mi puklo srdce, ale vedel som, že s ním nie je z vlastnej vôle. Vedel som, že čaká, kedy ju zachránim. Vytiahol som nôž. Vrátil som ho naspäť. Prepadol ma strach. Čo mám robiť? Mám sa pre ňu biť? Stojí mi za to?

Ale áno, ona je tá, ktorú celý deň hľadám a teraz ju predsa nestratím kvôli malej prekážke. No dobre, tá prekážka nebola malá. Mala meter, až meter dvadsať podľa môjho odhadu. Jej zelené oči svietili v šere. Vedel som, že teraz prišla tá správna chvíľa. Musím zaútočiť. Je to príležitosť, ktorá sa nemusí zopakovať. Priblížil som sa k nej a dal ruku na rukoväť noža. Strašne sa mi triasla. Mal som strach. Žalúdok sa mi chvel. Opakoval som si, že ona je tá pravá, jediná, že jej to dlhujem. Zrazu tá beštia uprela na mňa jedovatá oči a urobila niečo, čo som nečakal... Vyplazila mi jazyk. Tak to bola posledná kvapka. Moja trpezlivosť vypršala a všetok strach zo mňa opadol. Tá potvora sa mi vysmieva, musím jej ukázať, čo som zač. Pozrel som sa na zem. Zazrel som tam lepšiu zbraň ako je nôž. Zobral som do ruky obrovský kameň. Neváhal som. Hodil som ho po nej. Ale bohužial som sa netrafil. Ani si nevšimla, že ju chcel zabiť. Stále ležala pri mojej láske. Vzal som druhý kameň a zopakoval som útok. Zas nič. Ale aspoň si všimla, že sa len tak nevzdám, že chcem bojovať. A tak na moje počudovanie vzala nohy na plecia a odplazila sa.

Vyhral som. A ani to nebolo tak obtiažne. Mal som skvelý pocit. Podišiel som k mojej vyvolenej. „Ahoj, miláčik. Som pri tebe. Už sa nemusíš báť. Tá beštia je už preč.“ Vzal som ju do náručia a odniesol som ju ku mne domov. Tam sme sa trochu pomaznali, očistil so ju od hliny, v ktorej tak dlho bola uveznená a vytiahol som nôž. Pomaly a s láskou som ju pokrájal a poukladal na vopred opraženú cibuľku. Keď už bola mäkká, pridal som k nej ešte tri vajcia a štipku soli. Potom som ju dal na tanier a začal ju pomaličky jesť. Vychutnával som si každý kúsok. Keď som skončil prišla mama. „Nie si hladný?“ „Nie mami, bol som na hubách. A neuveíš, čo sa mi stalo... Okolo najkrajšej huby bola obtočená vretenica.Obrovská. Ale ja som sa nezľakol. Odplašil som ju. A potom som si spravil hubovú praženicu. Bola úžasná.“

„Úspech a krása“: prvé slová dieťaťa mediálneho veku

Úspech a krása sú dve slová v dnešnom svete až veľmi často používané, no je na každom človeku určiť si, čo pre neho znamená krása a čo úspech. Pre niekoho môže úspech byť firma, ktorá ročne zarobí milióny, pre iných výchova dvoch či troch šikovných a slušných detí... A krása? Kto v dnešnom svete určuje, čo je krásne a čo nie? Modelky, s váhou 40 kilogramov? Herečky? Ktoré sa liečia z rôznych závislostí? Alebo milá paní predavačka, z obchodu na rohu, ktorá dá vždy cukrík malým deťom?

Viete, mám kamarátku, kočíkovala som jej dve malé deti, boli to dvojičky. Terezka sa narodila skôr a mala všetky znaky staršej sestry. Bola bacuľatá, mala väčšie bruško a bola aj väčšia ako Klárka. Mladšia sestrička bola ako z porcelánu. Drobná, človek sa ju bál chytiť na ruky. Dievčatá povyrástli a každý ich rozoznával len podľa telesných proporcií. Vedelo sa, že Terezka je bacuľka, a keďže si každý myslel, že je ešte veľmi malá, na to aby pochopila, čo tieto slová znamenajú, nikto jej ani inak nepovedal. Ale Terezka až moc dobre vedela, čo tým ľudia mysleli. A keď nadišiel čas oslavovať piate narodeniny Terezka neoslavovala doma.

Oslavovala v nemocnici, na detskom oddelení, v opatere psychológov, ktorí sa ju snažili vyliečiť z mentálnej anorexie. V jej zdravotnej karte sa objavila diagnóza: pacientka prestala prijímať potravu pred tromi mesiacmi. Jej váha klesla o 25%. Zlyhanie motoriky. A ešte mnoho výrazov, ktorým som nerozumela. No nič nevedelo popísať jej stav. Keď som vošla do izby cítila som niečo, čo som ešte nikdy necítila, dodnes to neviem pomeňovať.

Predstavte si štvorročné dievčatko, takmer bez vlasov, ktoré sa nedokáže samo postaviť na nohy. Už nevedela ani chodiť. Snažila sa usmiať, ale jej tvár už nebola tvárou akú som poznala, boli to len kosti potiahuté kožou. Spýtala som sa jej prečo to spravila. Rozprávalo sa jej ťažko. Povedala mi, že so sestrou pozerali Baywatch a Miss. Páčili sa jej tety, ktoré sú v televízií a časopisoch. Ale, ani jedna z nich nemala také veľké brucho ako ona. Každý vravel, aká je tučná a bacuľatá. Porovnávali ju s jej sestrou a ona chcela byť rovnako pekná a chudá ako ona, tak a teraz je ešte chutšia a konečne je šťastná. Musela som odtiaľ odísť. Tu môžeme vidieť, čo spôsobili predsudky, ideál krásy, ktorý preferuje miery 90-60-90. Časopisy a televízia je presýtená takzvanou krásou, ktorá vyhladuje dievčatá a spôsobí im ujmy na psychike, mentalite a samozrejme aj na ich zdravotnom stave.

Ale kto povedal, že práve ženy, ktoré sú kosť a koža majú byť vzorom pre mladú generáciu, pre deti, ktoré si hľadajú cestu v živote. Médiá im predstavujú svet modelingu, šoubiznisu, klipov... Svet, kde len dievča s útlymi bokmi a žiadnym prebytočným gramom na bruchu má šancu na úspech. Práve médiá zodpovedajú za vytvorenie kultu „ideálnej krásy“, vytvárajú idoly a vzory deťom, ale už sa nestarajú o dôsledky, ktoré vyplývajú z ich konania. Nezaujímajú ich dievčatá v liečebniach, ktoré sa uchýlili k takým riešenia svojich depresii z nedokonalej postavy, že miesto výživnej stravy pojeajú vlastné vlasy alebo papier.

Áno, mnoho televíznych relácií alebo talkshows sa zaoberá problémom bulímičiek a anorexičie, ale nepriek tomu neprestali vysielať programi, ktoré spôsobujú tieto choroby u mladých ľudí. Jedna relácia za mesiac nič nevyrieši. Zmeniť sa musí myslenie ľudí a ich predsudky. Vymeniť ideál vyhladovaných modeliek za ideál normálnej ženy, ktorá sa naje, keď je hladná.

Posaď sa, uvoľni sa, vychutnaj si strach

Do kina som vchádzala s podozrievavou náladou, ktorú upevnil hlavný slogan filmu:„Posaď sa, uvoľni sa, vychutnaj si strach!“ V poslednej dobe som mala šťastie na „zaručené“ horory, po ktorých skončení som mala na tvári skôr úsmev ako výraz zdesenia. Snímka Hady v lietadle ma milo prekvapila.

Samuel L. Jackson sa podujal stvárniť agenta FBI Nevilla Flynna skôr ako si prečítal scenár a v snímke sa zaskvel nielen svojím hereckým výkonom, ale aj vynikajúco vytvoreným imagom.

Vo filme mal za úlohu strážiť mladého svedka Seana Jonesa (Nathan Phillips), ktorý sa proti svojej vôli dostal do smrteľného nebezpečenstva, keď videl vraždu prominentného prokurátora. Týmto činom si chcel zabezpečiť známy unikajúci gangster Eddie Kim ukončenie vyšetrovania jeho drog, vydierania, detskej prostitúcie a obchodu so zbraňami, no očitý svedok, by to mohol všetko zničiť. A tak, ako sa na správny thriller patrí, sa ho pokúsi zlikvidovať.

A teraz prichádza na rad to, prečo sme prišli do kina...Lietadlo. Sean má byť prevezený do L.A., aby tam mohol svedčiť na súde, no Kim sa na túto alternatívu pripravil a vymyslel plán, ktorý je veľmi „reálny“. Do batožinového priestoru nastražil množstvo jedovatých hadov z celého sveta. A aby toho nebolo málo okolo nich rozostavili jeho ľudia škatule s kvetinovými vencami, ktoré boli postriekané feromónmi, ktoré spôsobujú zvýšenú agresivitu hadov. A v polovici letu sa to začalo...

Skratovalo elektrické vedenie, ktoré hady prehrýzli, z úložného priestoru, z masiek na podporu dýchania, zo záchodovej misy, odvšadiaľ sa začali rojiť hady...a nadopované feromónmi útočili na všetko a všetkých. Stačilo len pár okamihov na vytvorenie paniky. A prichádza časť filmu, ktorú musí obsahovať takmer každý thriller či horor z americkej výroby: „ak nebudeme držať spolu, všetci zomrieme.“ A tak sa pasažieri, tí ktorí prežili, spoločnými silami snažia poraziť rozhnevaných hadov.

Musím vyzdvihnúť zmysel pre iróniu a čierny humor režiséra Davida R. Ellisa a scenáristov Johna Heffernana a Sebastiana Gutierreza, ktorí vytvorili niektoré nezabudnuteľné scény. Tí, ktorí film zhliadli asi nebudú tak skoro skúšať určité zakázané veci na toaletách v lietadle. A ja osobne po tom, ako som videla pitóna požierať hlavu dospelého muža už nebudem na hadov v zoo hovoriť „Ahoj maličký!“ J

Na čo sa to pozeráme??????

Reality show, dve slová, ktoré u niektorých vyvolávajú nadšenie u iných zavrhnutie. No nenájde sa človek, ktorý by ich nepoznal. Stávajú sa predmetom rozhovorov a súčasťou večerných programov mnohých rodín. Ľudia rôznych vekových kategórií sa posielaním sms hlasov snažia podporovať svojich favoritov, nakupujú periodiká, sledujú relácie, aby sa o obľúbencoch dozvedeli, čo najviac. Mladý preberajú názory, štýl obliekania alebo líčenia od novovzniknutých idolov. No príde pokračovanie s novými súťažiacimi a všetko sa zmení. A na bývalé vzori si už nikto ani nespomenie.

Typickým príkladom sú tak medializované a populárne dievčatá za milión. Sľubovaná relácia pre výherkiňu sa zmenila na dvojmesačnú imitáciu Pošty pre teba a potom všetky finalistky upadli do zabudnutia. Sľuby, riaditeľa TV JOJ, že všetky finalistky za svoju snahu získajú možnosť splniť si sen a moderovať vlastnú reláciu zostal len sľubom a nikdy nebol splnený.

Podobný osud mali aj miliónový tanečníci, okrem Johnyho Mečocha, ktorý sa síce nevenuje tancu, vďaka ktorému sa dostal do podvedomia ľudí, ale aj napriek tomu je ešte stále mediálne známi.

Asi jedinú výnimku tvoria finalisti Superstar, ktorí aj po skončení súťaže sa snažia presadiť v obore, v ktorom súťažili. Síce sú niektorý skôr vypadnutí populárnejší ako víťazi, ich činnosť má istý prínos a ohlas u poslucháčov ale aj u odborníkov.

Nie je to len vylihovanie vo vile a spĺňanie primitívnych úloh pre pobavenie divákov. Hádky a hašterenie , ktoré sú účelové, pretože, kto viac kričí, ten vyhrá 12 miliónov. Dodnes nechápem, aký význam májú napríklad reality show Big brother alebo Vyvolení. Čím si ľudia ako Linda Drevenková alebo Erik Lakatošovie zaslúžili 11 alebo dokonca 12 miliónov? Čo výnimočné urobili? Súťažiaci v rôznych vedomostných súťažiach nemajú aj napriek svojim znalostiam možnosť vyhrať taký nesmierny obnos peňazí, a pritom by si to podľa mňa zaslúžili viac, ako človek , ktorý nafotí fotky do pánskeho časopisu alebo nahrá videoklip, ktorý je podľa môjho názoru len imitáciou hudby.

Už Francis Bacon definoval idoly divadla ako prekážky poznávania spôsobené nekritickým preberaním názorov autorít. A pre mnohých ľudí sa práve účastníci reality show stávajú autority. A preto by majitelia televíznych staníc mali viac zvažovať typ a najmä úroveň programov, ktoré vysielajú vo svojich televíziách, pretože tým ovplyvňujú množstvo divákov. Po sledovaní reality shows, kde spravidla víťazia súťažiaci s najnižším intelektom, sa mnohý len uistia v tom, že vzdelanie, či inteligencia je v dnešnom svete zbytočná, zarobiť si milióny človek môže aj bez toho. A ešte omnoho rýchlejšie.

Láska????

"Kto povedal, že láska je slepá?
Tá jediná vidí dobre:
objavuje krásy,
kde druhí nevidia nič...!"
(André Frossar)

Rozmyšľali ste niekedy nad tým, čo slovo láska znamená? Či je vôbec tak dôležitá, ako si všetci myslia? Dalo by sa bez nej prežiť? Možno áno, ale mohol by byť bez lásky človek šťastný? Alebo naopak, nie je to práve ona, ktorá z nás robí nešťastníkov?

Snažila som sa rozlúštiť tieto otázka, možno aj násť na ne odpovede a riadila som sa pri tom zlatým pravidlom: “Všetko je na webe“ a do vyhľadávača som zadala slovo LÁSKA. No keď som videla výsledky vyhľadávania, skoro som spadla zo stoličky....bolo ich 3 240 000 po slovensky písaných článkov. Asi nie som jediná, kto sa touto otázkou zaoberal. Postupne som prechádzala z odkazu na odkaz s nádejou, že možno ten následovný mi už pomôže vyriečiť môj problém. No pri čísle 202 som to definitívne vzdala. Dozvedela som sa síce mnoho zaujímavých vecí ktoré určite v mojom živote nevyužijem, ale odpoveď na otázky, ktoré ma trápia tam neboli.

Ale zabavila som sa celkom dobre. Ak budete mať zlý deň skúste to aj vy.... Napríklad sa dozviete najúčinnejšie metódy ako zbaliť chalana.. Bola som prekvapená, že sa už nenosia také veci ako zvádzanie, flirtovanie alebo podobné „zaručené“ metódy, ale už je in skôr vytvorenie vzťahu cez internet alebo zamilované listy... Asi som už na podobné veci pristará.alebo málo kreatívna. Mala by som s tým niečo urobiť.

Dokonca som našla aj rady, ktoré pomáhajú babám správať sa primerane na svoj vek. Podľa tohto zaradenia, spadám do kategórie 12-14 ročných, a to len pre to, že v kabelke nenosím rúž, potrebnú ochranu a nemám každý deň na sebe minisukňu a hlboký výstrih. Ale aspoň som konečne objavila svoj vnútorný vek.

Vrelo odporúčam všetkým, otestujte sa. Buď vám to pomôže odhaliť, čo v sebe skrývate alebo sa aspoň zabavíte. Prajem veľa zdaru.

Videl už niekto z vás paní Columbovú

Čakanie na zastávke hromadnej dopravy, na vlakovom nástupišti alebo v reštaurácii na obed nik nemá v láske, a tak si ho mnoho ľudí spríjemňuje. No neuvedomujú si fakt, že tým ho „spríjemňujú“ aj všetkým ostatným.

Často sa hovorí o škodlivosti fajčenia. Či už aktívneho alebo pasívneho, no nik z kompetentných problém fajčiarov nerieši. Je síce pravda, že máme pekný zákon, ktorí všetci poznajú pod názvom: Zákon na ochranu nefajčiarov v kuloároch prezývaný aj zákon číslo 377/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2005, ale kto ked videl príslušníka policajného zboru, ktorý by sa pristavil pri fajčiarovi na verejnom priestranstve a požiadal ho, aby zahasil cigaretu, alebo aby mu udelil pokutu? Mne sa to teda ešte nestalo. A pritom sa finančná sankcia za porušenie spomínaného zákonu môže vyšplhať až na sumu 5000 sk.

A prečo vlastne vznikol podobný zákon? Prečo sa napríklad aj ja rozčuľujem nbad tým, že vedľa mňa niekto prejde so zapálenoun cigaretou v ruke?

Na Slovensku zomiera na choroby súvisiace s fajčením ročne asi 20 tisíc osôb. Život fajčiarov sa skracuje celkove o 8 -10 rokov (priemerne o 5 min. pri vyfajčení jednej cigarety). Absolútna väčšina ľudí, ktorí zomreli na infarkt alebo rakovinu pľúc boli fajčiari. Sústavným a dlhodobým vplyvom sa stalo fajčenie rizikovým činiteľom pri vzniku chorôb, akými sú zúženie ciev, vysoký krvný tlak, kôrnatenie tepien a vredová choroba, katary dýchacieho a zažívacieho ústrojenstva, choroby obličiek a najmä zhubné rakovinové ochorenia.

Fajčenie stále zostáva na prvom mieste ako príčina smrti v celosvetovom meradle. Štatistiky hovoria jasne : cigaretový dym spôsobuje smrť viacerých ľudí (a nie len fajčiarov aktívnych ale aj pasívnych), ako je súčet úmrtí následkom všetkých druhov násilia, včítane nehôd, zločincov a samovrážd.

Ale mnoho ľudí si tento fakt neuvedomuje, a tiež neberú na vedomie, že svojou vyfajčenou cigaretou neničia život len sebe, ale aj všetkým ľuďom okolo.