Najkritickejšia časť dňa je ráno. Človek sa musí prinútiť vstať z vyhriatej postele, obliecť si šaty, ktoré všade tlačia a ísť do práce. Ale omnoho horšie sú rána, kedy sa máte budiť vedľa milovanej osoby.
Ale nebudíte sa. Keď ste sám. Alebo sama.
Rukou objímam niečo chladné. Na niečom čo sa nepohybuje hore a dole. Mám dve možnosti:
A: Mám ruku na mŕtvom Petrovi
B: Mám ruku na mŕtvom vankúši
Ak je správna odpoveď B, tak v blízkej budúcnosti bude platiť aj odpoveď A. Ak tu totiž nie je asi si moc dlho nepožije.
Všimol si už niekedy niekto, že ráno je myšlienka na vraždu až nebezpečne príťažlivá?
Snažím sa bez bolestného otvorenia očí spoznať pravdu tohto sveta, a tak ďalej šmátram po posteli.
Ruky – nikde. Nohy – nikde. Asi zo mňa naozaj bude vrah/yňa. Ten osud je niekedy nozaj krutý. Najmä k Petrovi.
Beriem telefón. Volám posledné volané číslo. Prikladadám mobil k uchu.
Zvoní. A ešte raz. Zrazu počujem známy hlas volajúceho: „Peter. Nie som tu. NE – OTRA- VUJ!“
Zrušil ma. Tak toto je už vrchol.
Hm... vrchol. Ten som už veľmi dlho nemala. Smutné. Nikto nič za teba v dnešnej dobe neurobí. Všetko si človek musí urobiť sám.
No comments:
Post a Comment