Peter po prebudení

BUCH! V momente som bol hore. Hľadal som debila, ktorý dokáže spôsobiť taký neskutočný hluk. Nič a nikoho nevidím. Pozriem dole, čo to vlastne poadlo na zem...V tom som sa musel usmiat. Na zemi sedela baba, ktorá sa ešte pred chvíľou so mnou delila o moju posteľ.

Tvár už mala poriadne červenú. Chabým úsmevom sa snažila zakryť svoj nepríjemný a neistý pocit, ktorý ju určite zvieral. Zadíval som sa... Nie, skôr som na ňu poriadne čumel. Nemohol som sa odtiahnuť od jej tela. Najmä časť poniže krku mi extrémne priťahovala pohľad.

Chvela sa. Na rukách už mala zimomriavky. Zdurili sa jej bradavky. Mať tak teraz jednu z nich v ústach.

Kým som sa ja kochal jej nahotou, ona sa chaoticky prehrabávala vo veciach na zemi. Idem jej pomôcť. Až keď ku mne opäť nasmerovala svoj pohľad zistil som, ako je nebezpečne blízko. Vydýchla a vzduch, ktorý ešte pred chvíľou prebýval v jej tele koloval okolo mňa. Aj ja som v noci prebýval v jej tele. Asi. Prečo si nespomínam, aké to bolo?

Mali sme sex? Bola to len obyčajná súlož, alebo sme to obaja chceli natoľko, že sa z toho stalo niečo viac? Robili sme to v sprche? Hm... Vedel by som si to tam s ňou predstaviť. Kvapky teplej vody putujú po jej rozpálenom tele. Dotýkajú sa jej vlasov...Tváre... Hladia viečka... Zastavia sa až na perách... Tak ako ja... Rukami objímam jej ramená, kým moje pery hltajú tie jej.

V tele mi vybuchujú malé granáty túžby... Kričia, búchajú, chcú sa jej zmocniť. Ona sa nebráni. Opätuje všetko. Z každého jej pohybu viem, že túži po mne rovnako ako ja po nej...Skúšam, či je všetko v poriadku. Moje prsty sa v nej pohybujú ako malý priekumníci. Vzdychá potichu, akoby sa bála, že nás niekto bude počuť. Cítim sa ako v puberte, keď som sa obával, či nás nenachytajú rodičia.

Je taká mladá. Čo tu vôbec robí so mnou? Hladí ma po vlasoch a ja pridávam. Prsty sa v nej pohybujú stále rýchlejšie. Kvapky vody jej zastávajú na bradavkách. Jedno beriem do úst a hrám sa s ňou. Zrazu schytí moju ruku a vyťahuje ju zo seby. Čo to robí? Ublížlil som jej? Berie ho do ruky a dáva si ho dnu. Chvíľu mi trvalo, kým som sa z toho spamätal. Nedá mi neusmiať sa. Opiera sa o stenu a nohami objíma moje boky.

Vynášam ju zo sprchy. Položím ju na stolík. Tu s ňou môžem robiť, čo len chcem. Telo sa jej prehýba vo vzrušení. Hmm... pačí sa jej to. A mne tiež. Dovediem ju k vrecholu.

Kto vie či mal niekto z nás vrchol? Už som naspäť v miestnosti, kde jej pomáham nájsť oblečenie. Najradšej by som bol, keby žiadne nenašla.

„Ahoj,“ musel som niečo povedať. Teraz snáď nepadne jej pohľad na môjho stojaceho vojaka v poli.

„Ahoj.“ To bolo všetko, čo povedala.

Ráno u Martiny

Hmmm... rána sú hnusné. Krajšie sa to povedať nedá. Človek ešte ani neotvorí oči a už vie, že deň nebude pekný. Šmátram po mobile. Hlava ma bolí. Príšerne. Víno a vodka nie je dobrá kombinácia. Kedy sa už človek poučí? Ak hovorí matka, v mojom veku by som už konečne mala dostať rozum. Veď mi to ani nechutí.

Ešte stále nemôžem nájsť mobil. Zrazu zaznelo hlasné Vertigo. Nepamätám si, že by som si niekedy túto melódiu nastavovala. Rýchlo som to zrušila. Ten zvuk mi rezal bubienky. Otvorila som oči. A to som nemala. Prvý pohľad mi privodil srdcový kolaps. V ruke držím telefón, ktorý však nie je môj... Ležím na posteli, ktorá nie je moja... Som v byte, ktorý ani v najmenšom nepripomína ten môj...

V hlave súperia dve otázky:

1. Kde som????
2. A kto to vedľa mňa leží???

Vezmem si veci. Vypadnem odtiaľto. Nikdy ho už neuvidím. Pomaly, potichu vstávam z postele. Len muž môže mať vodnú posteľ. Sa divím, že som z toho netyčkovala. Nie, nedivím, dúfam v to.

Asi som nebola včera na tom až tak zle. Je celkom zlatý... vždy som bola na brunetov. Ale tento... je... nooo...AU!!!

Zrazu som sa ocitla na zemi. Môj pád sa nezaobišiel bez rachotu. Spolu so mnou boli na zemi aj dve stoličky a všetko oblečenie, čo na nich bolo.

Pri tom šoku som úplne zabudla na chlapa ležiaceho na posteli. Obzrela som sa. Krásne neznámy už sedel a premeriaval si ma od mojich očí až po posledný kúsok môjho nahého tela. Bol to divný pohľad. Bála som sa. Rýchlo som hrabala v kope oblečenia a hľadala svoje veci.

To je trapas. Ani neviem ako sa volá.

„Ahoj.“

Prvý prelomil ťažké ticho.

„Ahoj,“ povedala som neisto so sileným úsmevom.

Ráno u Ivany

Najkritickejšia časť dňa je ráno. Človek sa musí prinútiť vstať z vyhriatej postele, obliecť si šaty, ktoré všade tlačia a ísť do práce. Ale omnoho horšie sú rána, kedy sa máte budiť vedľa milovanej osoby.

Ale nebudíte sa. Keď ste sám. Alebo sama.

Rukou objímam niečo chladné. Na niečom čo sa nepohybuje hore a dole. Mám dve možnosti:

A: Mám ruku na mŕtvom Petrovi

B: Mám ruku na mŕtvom vankúši

Ak je správna odpoveď B, tak v blízkej budúcnosti bude platiť aj odpoveď A. Ak tu totiž nie je asi si moc dlho nepožije.

Všimol si už niekedy niekto, že ráno je myšlienka na vraždu až nebezpečne príťažlivá?

Snažím sa bez bolestného otvorenia očí spoznať pravdu tohto sveta, a tak ďalej šmátram po posteli.

Ruky – nikde. Nohy – nikde. Asi zo mňa naozaj bude vrah/yňa. Ten osud je niekedy nozaj krutý. Najmä k Petrovi.

Beriem telefón. Volám posledné volané číslo. Prikladadám mobil k uchu.

Zvoní. A ešte raz. Zrazu počujem známy hlas volajúceho: „Peter. Nie som tu. NE – OTRA- VUJ!“

Zrušil ma. Tak toto je už vrchol.

Hm... vrchol. Ten som už veľmi dlho nemala. Smutné. Nikto nič za teba v dnešnej dobe neurobí. Všetko si človek musí urobiť sám.

Petrove ráno

S námahou nadvihujem očné viečko. Hneď ho vraciam na pôvodné miesto. Toľko svetla oku nerobí dobre. Snažím sa nahmatať hodinky. Nikdy by ma nenapadlo, že naslepo to môže byť také zložité. Mám ich!!!

A je tu druhý pokus! Opatrne sa pokúšam rozlepiť oči. Je to lepšie. Začínajú si zvykať na svetlo... Rozhliadam sa.

Všetko je tak ako vždy. Okno bez záclon. Stolička uprostred izby. Oblečenie všade, len nie v skrini. Ale jedna vec pôsobí ako rušivý element v tomto rozhovore medzi mnou a touto izbou.

Zrazu sa element pohol. Mal blond vlasy. Vpíjali sa do hladkej hebkej pokožky na chrbte. Zrazu sa pohol. Obrátil sa tvárou ku mne. Uvidel som jeho telo. Už to nebol element. Elementy také prsia nemávajú. Bola to mladá, krásna žena. Úplne nahá.

Zrazu ma prepadlo neskutočné množstvo otázok. Čo teraz? Čo robiť? Zobudiť ju? Utiecť? Počkať kým vstane? Urobiť raňajky? Raňajky? Hm... znie to tak idylicky. Raňajky. Jednoznačne dnešný favorit.

Postavil som sa z postele. Za okamih som si však sadol naspäť. Príšerná bolesť hlavy ma premohla. Bola silnejšia ako ja. Určite sa nič nestane, ak si ešte chvíľočku pospím. Zavrel som oči. Bol to ten najkrajší pocit. Jedinečný. Nerušiteľný. Ak by vedľa vybuchla bomba, bolo by mi to jedno. Hlavne aby som mohol pokojne ležať.

Ale ani 1000 bômb nenahradí jednu neznámu, ktorá vám holými prsníkmi masíruje lopatky. A pritom nežne dýcha na šiju. V hlave mi vrie. Mám ju vyhodiť z bytu? Zoznámiť sa s ňou? Alebo ju mám bez slova pomilovať? Škoda, že minca má len dve strany...

Najlepšia rekalma alebo za 11 korún z Bieleho Potoka na Podsuchú?

Obyvatelia ružomberskej mestskej časti Biely Potok (ľudovo Belania), budú môcť cestovať v prímestskej autobusovej doprave v smere na Podsuchú za paušálny poplatok 11 Sk. „Na základe rokovaní s predstaviteľmi ružomberskej SAD, sme umožnili občanom Bieleho Potoka cestovať v prímestskej autobusovej doprave za cenu prepravy v Mestskej autobusovej doprave, teda 11 Sk. Ľudia z Bieleh Potoka dostanú tzv. dopravné karty, na základe ktorých budú môcť cestovať aj v prímestských linkách v smere na Podsuchú z Bieleho Potoka za 11 Sk.“ vysvetlil Vladimír Lajčiak, ružomberský viceprimátor.

Autobusové spoje MAD, ktoré premávajú na Podsuchú, boli už niekoľkokrát redukované. Ak chceli ľudia z Bieleho Potoka využiť pri ceste na Podsuchú prímestskú autobusovú linku, zaplatili aj 18 korún (11 je cena prepravného v MAD). Na tento nedostatok poukázali ľudia počas stretnutia s vedením mesta uplynulý týždeň v Bielom Potoku. „Cestovné 11 Sk v prímestských linkách na základe kariet v smere na Podsuchú však bude platiť výlučne pre obyvateľov Bieleho Potoka,“ podotkol v tejto súvislosti V. Lajčiak.

Tento článok (doslovne) bol uverejnený v dvojtýždenníku Ružomberský hlas. Po jeho prečítaní som mala pocit ako keď som po tisíci krát videla reklamu na Smint. Jednoducho „No Smint. No kiss.“ No dnes to je „No Biely Potok. No 11 Sk do Podsuchej.“

“S kapelou dozrieva aj fanklub”

Prvý krát sa do povedomia divákov dostali piesňou Kristínka, nasledovyli hity ako Žily, Prvá, Čím to je… Dnes už majú na svojom konte 5 cd-čiek a minulý rok pribudlo aj DVD z ich koncertu v Prahe. Aj napriek tomu, že v svojej histórii nezískali Zlatého slávika sa táto košická skupina teší veľkej obľube na Slovensku aj v Čechách. Ak sa chcete dozvedieť o kapele No name viac možno vám pomôže Igor Timko.

Ako hodnotíte hudobnú situáciu na Slovensku?
Nehodnotím, pretože to nemá zmysel. Každá kapela má svoj vlastný
život,svoje problémy a my sme na strane tvorby . Nech hodnotia tí,
ktorí si dali to právo:-)

Ste jedna z mála slovenských skupín, ktorá sa ujala aj v Čechách. Ako ste si získalli take množstvo fanúšikov?

Došli sme tam, odpálili jeden zo svojich koncertov a v priebehu týždňa sa naša pieseň stala druhou najhranejšou v českých rádiách.

Je medzi českou a slovenskou hudobnou scénou mnoho rozdielov?

V Čechách je raz toľko možností hrať a pôsobiť. Je to raz taká veľká
krajina a kúpna sila je tam vraj až 3,5 krát väčšia , takže je snom
každého slovenského muzikanta prerazit do Čiech.

Cítite rozdiel medzi koncertami v Čechách a na Slovensku?

Pravdaže. V Čechách a na Morave sú poslucháči trochu iní jako u nás. Nie horší ani nie lepší ,jednoducho iní. Rozdiely badať aj u nás. Napríklad v Zvolene reagujú ľudia inak jako v Humennom, alebo Orava je iná jako Gemer. Je to spôsobené mentalitou daného kraja. Niekde sú ľudia iskrivejší, niekde zas uvážlivejší. A tak potom vyzerá aj samotný koncet.

V ktorom meste najradšej hráte?

Asi doma v Košiciach, ale len preto, že je jasné, že sme doma a že nebudeme opäť spať mimo.

Naučili ste na koncertoch niečo nové, viac porozumieť fanúšikom, zistiť na čo viac reagujú?
Každá nová kapela sa učí žiť v spoločenstve tohoto kolobehu a
tak isto sú aj rôzni fanúšikovia. Popísal by som to asi, tak že s kapelou dozrieva aj fanklub a opačne. Je to ako manželstvo:-)

Čo nesmie chýbať na dobrom koncerte?
kapela a trocha svetla:-)

Pod koncertom si predstavujete uvoľnenie alebo únavu?
To je ťažko povedať, pretože po koncerte sme väčšinou tak nabudení,
že vás ani len nenapadne ísť spať, no o dve hodiny neskôr sa vám
nechce ani vyzliecť od únavy. Takže asi všetkov jednom.

Ako najradšej relaxujete?

Milujem kontakt s prírodou. Patríme k nej a ona k nám, a momenty, keď si to užívam sú
pre mňa vzácne.

Keď ste doma počúvate svoje piesne?

Nie. Napočúvame sa ich dosť, keď ich interpretujeme počas koncertov. Tento rok ich bude cez 140, takže predstava, že by sme okrem toho ešte mali sami seba počúvať je brutálna.

Ktorú pieseň zo svojho repertoáru máte najradšej?

Nie je možné sa rozhodnúť len pre jednu. Každá z piesní hovorí o niečom inom, zaznamenáva isté obdobia a procesy našich životov, takže z každého obdobia by som niečo označil jako naj.

Čo musí mať song, aby ste ho považovali za dobrý?
Emóciu.

Kde najviac čerpáte energiu a inšpiráciu pri tvorbe svojej hudby?
V rečiach ľudí, v živote samom, fantázii a ešte veľa iného

Kto má u vás na starosti texty, hudbu a klipy?

To je veľmi ťažké zhrnúť, keďže všetci hovoria do všetkého. Zúčstňujeme sa aj pri príprave klipu a texty si korigujeme počas prípravy albumu. No a na muzike sa maká na skúškach v skúšobni.

Ako vznikajú booklety na vaše cd? navrhujete si ich sami, ale máte grafika?
Už päť rokov spolupracujeme s grafikom menom Vlado Korček. Je to
taká konzultačno - uletená debata. Rešpektujeme sa navzájom a vždy sa
dohodneme.

Poslednou dobou sú "in" projekty, kde spolupracujú viaceré
celebrity z hudobnej scény, chystáte sa tiež na niečo podobné?
Nie. Mal so skúsenosť s G8 a stačilo.

Zmenili sa vzťahy v skupine, po tom ak si nektorí členovia založili rodiny?

Áno. Už je v nej menej slobodnýchJ Podľa mňa by sa mali ľudia vedieť dohodnúť vždy a za každých okolností. Takáto vec by nemala v komunikácii nijako brániť, skôr si myslím, že fakt, že máme založené rodiny už viacerí, nás môže opäť len a len zomknúť.

V októbri 2006 vám vyšli nové dvd a cd, ako prebiehali prípravy?

Je to naše prvé dvd a je z Prahy, zároveň vyšiel aj náš prvý dvoj album z tohto koncertu. Je to v podstate nepostrihaný záznam posledného koncertu z No Name Tour 2006.
30.10. sme tieto dve novinky pokrstili v Prahe. Normálne – radové albumy krstíme v troch mestách, teda v rodných Košiciach , v Bratislave a v Prahe. Keďže tento album sa volá „Live in Prague“ je logické, že sme ho krstili len v Prahe.

Ak by ste mali svoju hudbu charakterizovať jedným slovom, prívlastkom, aké by to bolo?
Naša a jedinečná.

foto: No name.sk

VLASY

Jeden vlas za druhým padá do mojej rozospatej tváre. Prvý pohládza oči, také modré a také smutné. Neviem, ktorá vlastnosť je viac zasiahnutá. Otvárajú okno do duše. Je v nej tak, ako v očiach mnoho smútku, bolesti a nezodpovedaných otázok. Ale oči nevedia kričat a duša tiež nie.

Pramienok vlasov mi prešiel po líci. Cítim ako sa s ním hrá. S malými vráskami, ktoré ho privítali. Vrásočky jedna vedľa druhej pričupené pri očiach, ústach a aj pri nose. Dnes už nik nerozozná, či ich vytvorili okamihy radosti alebo strastí. Či vznikli pod slzami alebo smiechom. Ale už na tom nezáleží sú tam, a nič na svete to nezmení.

Posledné osamotené vlasy spadli z copu a našli si miesto, časť tváre, ktorá môže všetko zmeniť.... Ale prečo ??? Aký by to malo význam???? Zmenilo by sa niečo???? Boli by ostatní šťastnejší? Mali by z toho radosť oči? Nos? Alebo tie drobné vrásky? Nie.

Ústa tak často menia a tak často sú bezmocné. Vedia potešit aj zarmútitť... Klamať, podvádzať, zničiť život ale oproti tomu jedno malé áno môže niekomu vytvoriť krásny deň alebo aspoň okamih.... čo je teda na svete mocnejsie než ony????