Hmmm... rána sú hnusné. Krajšie sa to povedať nedá. Človek ešte ani neotvorí oči a už vie, že deň nebude pekný. Šmátram po mobile. Hlava ma bolí. Príšerne. Víno a vodka nie je dobrá kombinácia. Kedy sa už človek poučí? Ak hovorí matka, v mojom veku by som už konečne mala dostať rozum. Veď mi to ani nechutí.
Ešte stále nemôžem nájsť mobil. Zrazu zaznelo hlasné Vertigo. Nepamätám si, že by som si niekedy túto melódiu nastavovala. Rýchlo som to zrušila. Ten zvuk mi rezal bubienky. Otvorila som oči. A to som nemala. Prvý pohľad mi privodil srdcový kolaps. V ruke držím telefón, ktorý však nie je môj... Ležím na posteli, ktorá nie je moja... Som v byte, ktorý ani v najmenšom nepripomína ten môj...
V hlave súperia dve otázky:
- Kde som????
- A kto to vedľa mňa leží???
Vezmem si veci. Vypadnem odtiaľto. Nikdy ho už neuvidím. Pomaly, potichu vstávam z postele. Len muž môže mať vodnú posteľ. Sa divím, že som z toho netyčkovala. Nie, nedivím, dúfam v to.
Asi som nebola včera na tom až tak zle. Je celkom zlatý... vždy som bola na brunetov. Ale tento... je... nooo...AU!!!
Zrazu som sa ocitla na zemi. Môj pád sa nezaobišiel bez rachotu. Spolu so mnou boli na zemi aj dve stoličky a všetko oblečenie, čo na nich bolo.
Pri tom šoku som úplne zabudla na chlapa ležiaceho na posteli. Obzrela som sa. Krásne neznámy už sedel a premeriaval si ma od mojich očí až po posledný kúsok môjho nahého tela. Bol to divný pohľad. Bála som sa. Rýchlo som hrabala v kope oblečenia a hľadala svoje veci.
To je trapas. Ani neviem ako sa volá.
„Ahoj.“
Prvý prelomil ťažké ticho.
„Ahoj,“ povedala som neisto so sileným úsmevom.
No comments:
Post a Comment