VLASY

Jeden vlas za druhým padá do mojej rozospatej tváre. Prvý pohládza oči, také modré a také smutné. Neviem, ktorá vlastnosť je viac zasiahnutá. Otvárajú okno do duše. Je v nej tak, ako v očiach mnoho smútku, bolesti a nezodpovedaných otázok. Ale oči nevedia kričat a duša tiež nie.

Pramienok vlasov mi prešiel po líci. Cítim ako sa s ním hrá. S malými vráskami, ktoré ho privítali. Vrásočky jedna vedľa druhej pričupené pri očiach, ústach a aj pri nose. Dnes už nik nerozozná, či ich vytvorili okamihy radosti alebo strastí. Či vznikli pod slzami alebo smiechom. Ale už na tom nezáleží sú tam, a nič na svete to nezmení.

Posledné osamotené vlasy spadli z copu a našli si miesto, časť tváre, ktorá môže všetko zmeniť.... Ale prečo ??? Aký by to malo význam???? Zmenilo by sa niečo???? Boli by ostatní šťastnejší? Mali by z toho radosť oči? Nos? Alebo tie drobné vrásky? Nie.

Ústa tak často menia a tak často sú bezmocné. Vedia potešit aj zarmútitť... Klamať, podvádzať, zničiť život ale oproti tomu jedno malé áno môže niekomu vytvoriť krásny deň alebo aspoň okamih.... čo je teda na svete mocnejsie než ony????

.......

TMA

LEN ČIERNA TMA,

A TY A JA...

LEŽÍME TU

SCHOVÁVAME NAHOTU

PLÁŠŤOM NOCI

BEZ POMOCI....

Nad tým všetkým len vták letel a slnko odchádzalo spať

Kto by nebojoval za svoju najdrahšiu...

Ráno som sa zobudil a vedel som, že dnes je deň D. Prišiel čas vysporiadať sa s nebezpečenstvom a neúspechom. Je predo mnou posledná šanca, a tú treba chytiť a snažiť sa splniť si sen. A tak som sa obliekol a pobral sa naproti výzve, ktorá sa mi smiala do očí.

Túlal som sa pol dňa. Hľadal som ju všade. Navštívil som jej známych, rodinu a prtiateľov, ale ona sa mi skrývala... Možno je v nebezpečenstve, pomyslel som si. Čo ak sa jej niečo stalo. Bol som v koncoch. Nevedel som, čo urobiť skôr.V duchu som sa ubezpečoval, že je v poriadku, keď to prišlo...

Zbadal som ju... Bol to len jeden letmý pohľad, ktorý mi stačil na to, aby som zistil, že ona je tá pravá. Podišiel som bližšie. Stále som nemohol uveriť, že sa to stalo, že som ju našiel, že je tak blízko... Už bola na dosah ruky a v tom som zistil, prečo sa mi neozývala. Prečo bola schovaná tak ďaleko. Nebola tam totiž dobrovoľne.

Okolo nej bol obtočený už niekto iný. Takmer mi puklo srdce, ale vedel som, že s ním nie je z vlastnej vôle. Vedel som, že čaká, kedy ju zachránim. Vytiahol som nôž. Vrátil som ho naspäť. Prepadol ma strach. Čo mám robiť? Mám sa pre ňu biť? Stojí mi za to?

Ale áno, ona je tá, ktorú celý deň hľadám a teraz ju predsa nestratím kvôli malej prekážke. No dobre, tá prekážka nebola malá. Mala meter, až meter dvadsať podľa môjho odhadu. Jej zelené oči svietili v šere. Vedel som, že teraz prišla tá správna chvíľa. Musím zaútočiť. Je to príležitosť, ktorá sa nemusí zopakovať. Priblížil som sa k nej a dal ruku na rukoväť noža. Strašne sa mi triasla. Mal som strach. Žalúdok sa mi chvel. Opakoval som si, že ona je tá pravá, jediná, že jej to dlhujem. Zrazu tá beštia uprela na mňa jedovatá oči a urobila niečo, čo som nečakal... Vyplazila mi jazyk. Tak to bola posledná kvapka. Moja trpezlivosť vypršala a všetok strach zo mňa opadol. Tá potvora sa mi vysmieva, musím jej ukázať, čo som zač. Pozrel som sa na zem. Zazrel som tam lepšiu zbraň ako je nôž. Zobral som do ruky obrovský kameň. Neváhal som. Hodil som ho po nej. Ale bohužial som sa netrafil. Ani si nevšimla, že ju chcel zabiť. Stále ležala pri mojej láske. Vzal som druhý kameň a zopakoval som útok. Zas nič. Ale aspoň si všimla, že sa len tak nevzdám, že chcem bojovať. A tak na moje počudovanie vzala nohy na plecia a odplazila sa.

Vyhral som. A ani to nebolo tak obtiažne. Mal som skvelý pocit. Podišiel som k mojej vyvolenej. „Ahoj, miláčik. Som pri tebe. Už sa nemusíš báť. Tá beštia je už preč.“ Vzal som ju do náručia a odniesol som ju ku mne domov. Tam sme sa trochu pomaznali, očistil so ju od hliny, v ktorej tak dlho bola uveznená a vytiahol som nôž. Pomaly a s láskou som ju pokrájal a poukladal na vopred opraženú cibuľku. Keď už bola mäkká, pridal som k nej ešte tri vajcia a štipku soli. Potom som ju dal na tanier a začal ju pomaličky jesť. Vychutnával som si každý kúsok. Keď som skončil prišla mama. „Nie si hladný?“ „Nie mami, bol som na hubách. A neuveíš, čo sa mi stalo... Okolo najkrajšej huby bola obtočená vretenica.Obrovská. Ale ja som sa nezľakol. Odplašil som ju. A potom som si spravil hubovú praženicu. Bola úžasná.“

„Úspech a krása“: prvé slová dieťaťa mediálneho veku

Úspech a krása sú dve slová v dnešnom svete až veľmi často používané, no je na každom človeku určiť si, čo pre neho znamená krása a čo úspech. Pre niekoho môže úspech byť firma, ktorá ročne zarobí milióny, pre iných výchova dvoch či troch šikovných a slušných detí... A krása? Kto v dnešnom svete určuje, čo je krásne a čo nie? Modelky, s váhou 40 kilogramov? Herečky? Ktoré sa liečia z rôznych závislostí? Alebo milá paní predavačka, z obchodu na rohu, ktorá dá vždy cukrík malým deťom?

Viete, mám kamarátku, kočíkovala som jej dve malé deti, boli to dvojičky. Terezka sa narodila skôr a mala všetky znaky staršej sestry. Bola bacuľatá, mala väčšie bruško a bola aj väčšia ako Klárka. Mladšia sestrička bola ako z porcelánu. Drobná, človek sa ju bál chytiť na ruky. Dievčatá povyrástli a každý ich rozoznával len podľa telesných proporcií. Vedelo sa, že Terezka je bacuľka, a keďže si každý myslel, že je ešte veľmi malá, na to aby pochopila, čo tieto slová znamenajú, nikto jej ani inak nepovedal. Ale Terezka až moc dobre vedela, čo tým ľudia mysleli. A keď nadišiel čas oslavovať piate narodeniny Terezka neoslavovala doma.

Oslavovala v nemocnici, na detskom oddelení, v opatere psychológov, ktorí sa ju snažili vyliečiť z mentálnej anorexie. V jej zdravotnej karte sa objavila diagnóza: pacientka prestala prijímať potravu pred tromi mesiacmi. Jej váha klesla o 25%. Zlyhanie motoriky. A ešte mnoho výrazov, ktorým som nerozumela. No nič nevedelo popísať jej stav. Keď som vošla do izby cítila som niečo, čo som ešte nikdy necítila, dodnes to neviem pomeňovať.

Predstavte si štvorročné dievčatko, takmer bez vlasov, ktoré sa nedokáže samo postaviť na nohy. Už nevedela ani chodiť. Snažila sa usmiať, ale jej tvár už nebola tvárou akú som poznala, boli to len kosti potiahuté kožou. Spýtala som sa jej prečo to spravila. Rozprávalo sa jej ťažko. Povedala mi, že so sestrou pozerali Baywatch a Miss. Páčili sa jej tety, ktoré sú v televízií a časopisoch. Ale, ani jedna z nich nemala také veľké brucho ako ona. Každý vravel, aká je tučná a bacuľatá. Porovnávali ju s jej sestrou a ona chcela byť rovnako pekná a chudá ako ona, tak a teraz je ešte chutšia a konečne je šťastná. Musela som odtiaľ odísť. Tu môžeme vidieť, čo spôsobili predsudky, ideál krásy, ktorý preferuje miery 90-60-90. Časopisy a televízia je presýtená takzvanou krásou, ktorá vyhladuje dievčatá a spôsobí im ujmy na psychike, mentalite a samozrejme aj na ich zdravotnom stave.

Ale kto povedal, že práve ženy, ktoré sú kosť a koža majú byť vzorom pre mladú generáciu, pre deti, ktoré si hľadajú cestu v živote. Médiá im predstavujú svet modelingu, šoubiznisu, klipov... Svet, kde len dievča s útlymi bokmi a žiadnym prebytočným gramom na bruchu má šancu na úspech. Práve médiá zodpovedajú za vytvorenie kultu „ideálnej krásy“, vytvárajú idoly a vzory deťom, ale už sa nestarajú o dôsledky, ktoré vyplývajú z ich konania. Nezaujímajú ich dievčatá v liečebniach, ktoré sa uchýlili k takým riešenia svojich depresii z nedokonalej postavy, že miesto výživnej stravy pojeajú vlastné vlasy alebo papier.

Áno, mnoho televíznych relácií alebo talkshows sa zaoberá problémom bulímičiek a anorexičie, ale nepriek tomu neprestali vysielať programi, ktoré spôsobujú tieto choroby u mladých ľudí. Jedna relácia za mesiac nič nevyrieši. Zmeniť sa musí myslenie ľudí a ich predsudky. Vymeniť ideál vyhladovaných modeliek za ideál normálnej ženy, ktorá sa naje, keď je hladná.

Posaď sa, uvoľni sa, vychutnaj si strach

Do kina som vchádzala s podozrievavou náladou, ktorú upevnil hlavný slogan filmu:„Posaď sa, uvoľni sa, vychutnaj si strach!“ V poslednej dobe som mala šťastie na „zaručené“ horory, po ktorých skončení som mala na tvári skôr úsmev ako výraz zdesenia. Snímka Hady v lietadle ma milo prekvapila.

Samuel L. Jackson sa podujal stvárniť agenta FBI Nevilla Flynna skôr ako si prečítal scenár a v snímke sa zaskvel nielen svojím hereckým výkonom, ale aj vynikajúco vytvoreným imagom.

Vo filme mal za úlohu strážiť mladého svedka Seana Jonesa (Nathan Phillips), ktorý sa proti svojej vôli dostal do smrteľného nebezpečenstva, keď videl vraždu prominentného prokurátora. Týmto činom si chcel zabezpečiť známy unikajúci gangster Eddie Kim ukončenie vyšetrovania jeho drog, vydierania, detskej prostitúcie a obchodu so zbraňami, no očitý svedok, by to mohol všetko zničiť. A tak, ako sa na správny thriller patrí, sa ho pokúsi zlikvidovať.

A teraz prichádza na rad to, prečo sme prišli do kina...Lietadlo. Sean má byť prevezený do L.A., aby tam mohol svedčiť na súde, no Kim sa na túto alternatívu pripravil a vymyslel plán, ktorý je veľmi „reálny“. Do batožinového priestoru nastražil množstvo jedovatých hadov z celého sveta. A aby toho nebolo málo okolo nich rozostavili jeho ľudia škatule s kvetinovými vencami, ktoré boli postriekané feromónmi, ktoré spôsobujú zvýšenú agresivitu hadov. A v polovici letu sa to začalo...

Skratovalo elektrické vedenie, ktoré hady prehrýzli, z úložného priestoru, z masiek na podporu dýchania, zo záchodovej misy, odvšadiaľ sa začali rojiť hady...a nadopované feromónmi útočili na všetko a všetkých. Stačilo len pár okamihov na vytvorenie paniky. A prichádza časť filmu, ktorú musí obsahovať takmer každý thriller či horor z americkej výroby: „ak nebudeme držať spolu, všetci zomrieme.“ A tak sa pasažieri, tí ktorí prežili, spoločnými silami snažia poraziť rozhnevaných hadov.

Musím vyzdvihnúť zmysel pre iróniu a čierny humor režiséra Davida R. Ellisa a scenáristov Johna Heffernana a Sebastiana Gutierreza, ktorí vytvorili niektoré nezabudnuteľné scény. Tí, ktorí film zhliadli asi nebudú tak skoro skúšať určité zakázané veci na toaletách v lietadle. A ja osobne po tom, ako som videla pitóna požierať hlavu dospelého muža už nebudem na hadov v zoo hovoriť „Ahoj maličký!“ J

Na čo sa to pozeráme??????

Reality show, dve slová, ktoré u niektorých vyvolávajú nadšenie u iných zavrhnutie. No nenájde sa človek, ktorý by ich nepoznal. Stávajú sa predmetom rozhovorov a súčasťou večerných programov mnohých rodín. Ľudia rôznych vekových kategórií sa posielaním sms hlasov snažia podporovať svojich favoritov, nakupujú periodiká, sledujú relácie, aby sa o obľúbencoch dozvedeli, čo najviac. Mladý preberajú názory, štýl obliekania alebo líčenia od novovzniknutých idolov. No príde pokračovanie s novými súťažiacimi a všetko sa zmení. A na bývalé vzori si už nikto ani nespomenie.

Typickým príkladom sú tak medializované a populárne dievčatá za milión. Sľubovaná relácia pre výherkiňu sa zmenila na dvojmesačnú imitáciu Pošty pre teba a potom všetky finalistky upadli do zabudnutia. Sľuby, riaditeľa TV JOJ, že všetky finalistky za svoju snahu získajú možnosť splniť si sen a moderovať vlastnú reláciu zostal len sľubom a nikdy nebol splnený.

Podobný osud mali aj miliónový tanečníci, okrem Johnyho Mečocha, ktorý sa síce nevenuje tancu, vďaka ktorému sa dostal do podvedomia ľudí, ale aj napriek tomu je ešte stále mediálne známi.

Asi jedinú výnimku tvoria finalisti Superstar, ktorí aj po skončení súťaže sa snažia presadiť v obore, v ktorom súťažili. Síce sú niektorý skôr vypadnutí populárnejší ako víťazi, ich činnosť má istý prínos a ohlas u poslucháčov ale aj u odborníkov.

Nie je to len vylihovanie vo vile a spĺňanie primitívnych úloh pre pobavenie divákov. Hádky a hašterenie , ktoré sú účelové, pretože, kto viac kričí, ten vyhrá 12 miliónov. Dodnes nechápem, aký význam májú napríklad reality show Big brother alebo Vyvolení. Čím si ľudia ako Linda Drevenková alebo Erik Lakatošovie zaslúžili 11 alebo dokonca 12 miliónov? Čo výnimočné urobili? Súťažiaci v rôznych vedomostných súťažiach nemajú aj napriek svojim znalostiam možnosť vyhrať taký nesmierny obnos peňazí, a pritom by si to podľa mňa zaslúžili viac, ako človek , ktorý nafotí fotky do pánskeho časopisu alebo nahrá videoklip, ktorý je podľa môjho názoru len imitáciou hudby.

Už Francis Bacon definoval idoly divadla ako prekážky poznávania spôsobené nekritickým preberaním názorov autorít. A pre mnohých ľudí sa práve účastníci reality show stávajú autority. A preto by majitelia televíznych staníc mali viac zvažovať typ a najmä úroveň programov, ktoré vysielajú vo svojich televíziách, pretože tým ovplyvňujú množstvo divákov. Po sledovaní reality shows, kde spravidla víťazia súťažiaci s najnižším intelektom, sa mnohý len uistia v tom, že vzdelanie, či inteligencia je v dnešnom svete zbytočná, zarobiť si milióny človek môže aj bez toho. A ešte omnoho rýchlejšie.

Láska????

"Kto povedal, že láska je slepá?
Tá jediná vidí dobre:
objavuje krásy,
kde druhí nevidia nič...!"
(André Frossar)

Rozmyšľali ste niekedy nad tým, čo slovo láska znamená? Či je vôbec tak dôležitá, ako si všetci myslia? Dalo by sa bez nej prežiť? Možno áno, ale mohol by byť bez lásky človek šťastný? Alebo naopak, nie je to práve ona, ktorá z nás robí nešťastníkov?

Snažila som sa rozlúštiť tieto otázka, možno aj násť na ne odpovede a riadila som sa pri tom zlatým pravidlom: “Všetko je na webe“ a do vyhľadávača som zadala slovo LÁSKA. No keď som videla výsledky vyhľadávania, skoro som spadla zo stoličky....bolo ich 3 240 000 po slovensky písaných článkov. Asi nie som jediná, kto sa touto otázkou zaoberal. Postupne som prechádzala z odkazu na odkaz s nádejou, že možno ten následovný mi už pomôže vyriečiť môj problém. No pri čísle 202 som to definitívne vzdala. Dozvedela som sa síce mnoho zaujímavých vecí ktoré určite v mojom živote nevyužijem, ale odpoveď na otázky, ktoré ma trápia tam neboli.

Ale zabavila som sa celkom dobre. Ak budete mať zlý deň skúste to aj vy.... Napríklad sa dozviete najúčinnejšie metódy ako zbaliť chalana.. Bola som prekvapená, že sa už nenosia také veci ako zvádzanie, flirtovanie alebo podobné „zaručené“ metódy, ale už je in skôr vytvorenie vzťahu cez internet alebo zamilované listy... Asi som už na podobné veci pristará.alebo málo kreatívna. Mala by som s tým niečo urobiť.

Dokonca som našla aj rady, ktoré pomáhajú babám správať sa primerane na svoj vek. Podľa tohto zaradenia, spadám do kategórie 12-14 ročných, a to len pre to, že v kabelke nenosím rúž, potrebnú ochranu a nemám každý deň na sebe minisukňu a hlboký výstrih. Ale aspoň som konečne objavila svoj vnútorný vek.

Vrelo odporúčam všetkým, otestujte sa. Buď vám to pomôže odhaliť, čo v sebe skrývate alebo sa aspoň zabavíte. Prajem veľa zdaru.

Videl už niekto z vás paní Columbovú

Čakanie na zastávke hromadnej dopravy, na vlakovom nástupišti alebo v reštaurácii na obed nik nemá v láske, a tak si ho mnoho ľudí spríjemňuje. No neuvedomujú si fakt, že tým ho „spríjemňujú“ aj všetkým ostatným.

Často sa hovorí o škodlivosti fajčenia. Či už aktívneho alebo pasívneho, no nik z kompetentných problém fajčiarov nerieši. Je síce pravda, že máme pekný zákon, ktorí všetci poznajú pod názvom: Zákon na ochranu nefajčiarov v kuloároch prezývaný aj zákon číslo 377/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2005, ale kto ked videl príslušníka policajného zboru, ktorý by sa pristavil pri fajčiarovi na verejnom priestranstve a požiadal ho, aby zahasil cigaretu, alebo aby mu udelil pokutu? Mne sa to teda ešte nestalo. A pritom sa finančná sankcia za porušenie spomínaného zákonu môže vyšplhať až na sumu 5000 sk.

A prečo vlastne vznikol podobný zákon? Prečo sa napríklad aj ja rozčuľujem nbad tým, že vedľa mňa niekto prejde so zapálenoun cigaretou v ruke?

Na Slovensku zomiera na choroby súvisiace s fajčením ročne asi 20 tisíc osôb. Život fajčiarov sa skracuje celkove o 8 -10 rokov (priemerne o 5 min. pri vyfajčení jednej cigarety). Absolútna väčšina ľudí, ktorí zomreli na infarkt alebo rakovinu pľúc boli fajčiari. Sústavným a dlhodobým vplyvom sa stalo fajčenie rizikovým činiteľom pri vzniku chorôb, akými sú zúženie ciev, vysoký krvný tlak, kôrnatenie tepien a vredová choroba, katary dýchacieho a zažívacieho ústrojenstva, choroby obličiek a najmä zhubné rakovinové ochorenia.

Fajčenie stále zostáva na prvom mieste ako príčina smrti v celosvetovom meradle. Štatistiky hovoria jasne : cigaretový dym spôsobuje smrť viacerých ľudí (a nie len fajčiarov aktívnych ale aj pasívnych), ako je súčet úmrtí následkom všetkých druhov násilia, včítane nehôd, zločincov a samovrážd.

Ale mnoho ľudí si tento fakt neuvedomuje, a tiež neberú na vedomie, že svojou vyfajčenou cigaretou neničia život len sebe, ale aj všetkým ľuďom okolo.