Ráno u Ivany

Najkritickejšia časť dňa je ráno. Človek sa musí prinútiť vstať z vyhriatej postele, obliecť si šaty, ktoré všade tlačia a ísť do práce. Ale omnoho horšie sú rána, kedy sa máte budiť vedľa milovanej osoby.

Ale nebudíte sa. Keď ste sám. Alebo sama.

Rukou objímam niečo chladné. Na niečom čo sa nepohybuje hore a dole. Mám dve možnosti:

A: Mám ruku na mŕtvom Petrovi

B: Mám ruku na mŕtvom vankúši

Ak je správna odpoveď B, tak v blízkej budúcnosti bude platiť aj odpoveď A. Ak tu totiž nie je asi si moc dlho nepožije.

Všimol si už niekedy niekto, že ráno je myšlienka na vraždu až nebezpečne príťažlivá?

Snažím sa bez bolestného otvorenia očí spoznať pravdu tohto sveta, a tak ďalej šmátram po posteli.

Ruky – nikde. Nohy – nikde. Asi zo mňa naozaj bude vrah/yňa. Ten osud je niekedy nozaj krutý. Najmä k Petrovi.

Beriem telefón. Volám posledné volané číslo. Prikladadám mobil k uchu.

Zvoní. A ešte raz. Zrazu počujem známy hlas volajúceho: „Peter. Nie som tu. NE – OTRA- VUJ!“

Zrušil ma. Tak toto je už vrchol.

Hm... vrchol. Ten som už veľmi dlho nemala. Smutné. Nikto nič za teba v dnešnej dobe neurobí. Všetko si človek musí urobiť sám.

Petrove ráno

S námahou nadvihujem očné viečko. Hneď ho vraciam na pôvodné miesto. Toľko svetla oku nerobí dobre. Snažím sa nahmatať hodinky. Nikdy by ma nenapadlo, že naslepo to môže byť také zložité. Mám ich!!!

A je tu druhý pokus! Opatrne sa pokúšam rozlepiť oči. Je to lepšie. Začínajú si zvykať na svetlo... Rozhliadam sa.

Všetko je tak ako vždy. Okno bez záclon. Stolička uprostred izby. Oblečenie všade, len nie v skrini. Ale jedna vec pôsobí ako rušivý element v tomto rozhovore medzi mnou a touto izbou.

Zrazu sa element pohol. Mal blond vlasy. Vpíjali sa do hladkej hebkej pokožky na chrbte. Zrazu sa pohol. Obrátil sa tvárou ku mne. Uvidel som jeho telo. Už to nebol element. Elementy také prsia nemávajú. Bola to mladá, krásna žena. Úplne nahá.

Zrazu ma prepadlo neskutočné množstvo otázok. Čo teraz? Čo robiť? Zobudiť ju? Utiecť? Počkať kým vstane? Urobiť raňajky? Raňajky? Hm... znie to tak idylicky. Raňajky. Jednoznačne dnešný favorit.

Postavil som sa z postele. Za okamih som si však sadol naspäť. Príšerná bolesť hlavy ma premohla. Bola silnejšia ako ja. Určite sa nič nestane, ak si ešte chvíľočku pospím. Zavrel som oči. Bol to ten najkrajší pocit. Jedinečný. Nerušiteľný. Ak by vedľa vybuchla bomba, bolo by mi to jedno. Hlavne aby som mohol pokojne ležať.

Ale ani 1000 bômb nenahradí jednu neznámu, ktorá vám holými prsníkmi masíruje lopatky. A pritom nežne dýcha na šiju. V hlave mi vrie. Mám ju vyhodiť z bytu? Zoznámiť sa s ňou? Alebo ju mám bez slova pomilovať? Škoda, že minca má len dve strany...