S námahou nadvihujem očné viečko. Hneď ho vraciam na pôvodné miesto. Toľko svetla oku nerobí dobre. Snažím sa nahmatať hodinky. Nikdy by ma nenapadlo, že naslepo to môže byť také zložité. Mám ich!!!
A je tu druhý pokus! Opatrne sa pokúšam rozlepiť oči. Je to lepšie. Začínajú si zvykať na svetlo... Rozhliadam sa.
Všetko je tak ako vždy. Okno bez záclon. Stolička uprostred izby. Oblečenie všade, len nie v skrini. Ale jedna vec pôsobí ako rušivý element v tomto rozhovore medzi mnou a touto izbou.
Zrazu sa element pohol. Mal blond vlasy. Vpíjali sa do hladkej hebkej pokožky na chrbte. Zrazu sa pohol. Obrátil sa tvárou ku mne. Uvidel som jeho telo. Už to nebol element. Elementy také prsia nemávajú. Bola to mladá, krásna žena. Úplne nahá.
Zrazu ma prepadlo neskutočné množstvo otázok. Čo teraz? Čo
robiť? Zobudiť ju? Utiecť? Počkať kým vstane? Urobiť raňajky? Raňajky? Hm... znie to tak idylicky. Raňajky. Jednoznačne dnešný favorit.
Postavil som sa z postele. Za okamih som si však sadol naspäť. Príšerná bolesť hlavy ma premohla. Bola silnejšia ako ja. Určite sa nič nestane, ak si ešte chvíľočku pospím. Zavrel som oči. Bol to ten najkrajší pocit. Jedinečný. Nerušiteľný. Ak by vedľa vybuchla bomba, bolo by mi to jedno. Hlavne aby som mohol pokojne ležať.
Ale ani 1000 bômb nenahradí jednu neznámu, ktorá vám holými prsníkmi masíruje lopatky. A pritom nežne dýcha na šiju. V hlave mi vrie. Mám ju vyhodiť z bytu? Zoznámiť sa s ňou? Alebo ju mám bez slova pomilovať? Škoda, že minca má len dve strany...
No comments:
Post a Comment