VLASY

Jeden vlas za druhým padá do mojej rozospatej tváre. Prvý pohládza oči, také modré a také smutné. Neviem, ktorá vlastnosť je viac zasiahnutá. Otvárajú okno do duše. Je v nej tak, ako v očiach mnoho smútku, bolesti a nezodpovedaných otázok. Ale oči nevedia kričat a duša tiež nie.

Pramienok vlasov mi prešiel po líci. Cítim ako sa s ním hrá. S malými vráskami, ktoré ho privítali. Vrásočky jedna vedľa druhej pričupené pri očiach, ústach a aj pri nose. Dnes už nik nerozozná, či ich vytvorili okamihy radosti alebo strastí. Či vznikli pod slzami alebo smiechom. Ale už na tom nezáleží sú tam, a nič na svete to nezmení.

Posledné osamotené vlasy spadli z copu a našli si miesto, časť tváre, ktorá môže všetko zmeniť.... Ale prečo ??? Aký by to malo význam???? Zmenilo by sa niečo???? Boli by ostatní šťastnejší? Mali by z toho radosť oči? Nos? Alebo tie drobné vrásky? Nie.

Ústa tak často menia a tak často sú bezmocné. Vedia potešit aj zarmútitť... Klamať, podvádzať, zničiť život ale oproti tomu jedno malé áno môže niekomu vytvoriť krásny deň alebo aspoň okamih.... čo je teda na svete mocnejsie než ony????